Už je 6:20. Tak sme tu skoro pol hodinu. Mesto ešte spí. Len my sme tu hore na kopci. Sedíme na tráve, ktorá je ešte pohodlne vyhriata lesnou zverou. Ostrý vietor sa nám prediera do kostí. Čakáme. Na východ. Po ceste sme stretli čierneho psa, čo sa v noci zatúlal. A možno sa nezatúlal. Možno čierna noc v podobe tuláka opúšťala les. Cítila, že už stráca svoju moc. Prichádza ráno. Postupovali sme potichu vyššie. Potichu. Prišli sme tu vlastne nie kvôli východu. Ale kvôli nim. Srnám. Ráno sa zvyknú pásť, neviem prečo. Nečakali sme dlho a boli tu. Opäť tri. Ako svätá trojica, ako magické číslo tri, ktoré ma sprevádza od narodenia. Boli to tie isté, čo som videla nedávno tu, na tomto kopci nad mestom. Nevyplašili sa. Oni vedia, že ich pozorujem a preto nudne pokračujú v chudobným raňajkách. Poriadne sa rozvidnieva. A teraz už čakám kým sa on uráči konečne začať deň. Aha ! Srny sa splašili. Šli si hľadať nové miesto na lesnú čistinku alebo len skloniť hlavu do trávy a ešte pár minúť vyfúknuť. Vstávali predsa skoro ráno. Zabudla som. A miesto sŕn, ktoré mi robili doteraz spoločnosť nie som tu úplne sama. Vraj nemám chodiť sama. Tak mám so sebou aj psa. Je to dobrý priateľ a spoločník. Srny nevyplašil. To je najdôležitejšie. Ale v prípade ochrany je to mizerné. A aj keby, tak načo. Na tomto bohapustom mieste, kde ešte posledné tri srny sklonia hlavu nezablúdi žiaden netvor. To by som sa mala báť tam dolu. V meste. Medzi ľuďmi. Tí vedia teda naubližovať. A možno sa len mýlim a všetko je úplne inak. 

A už je tu, vychádza. Mohutné lúče sa mu plazia nad zasneženými vrcholkami Roháčov. Akí sme všetci slabí oproti nemu a predsa mu stále skáčeme do roboty. Smiešne. Počkám kým sa vyplazí úplne a vyfotím si ho. Už je tu. Kohút hlási ráno. Všetci sa prebrali k životu. 

Tak ja odchádzam.